METEOR Poem by Mária Ferenčuhová

Pripravili sme ti strašnú smrť.
Nechali sme ťa klbčiť sa so šelmami.
Mysleli sme si, že si jednou z nich.
Dovolili sme ti skrížiť
mliečne zuby s ihličkami,
lastúry mäkkých nechtov s pazúrmi.

Naše predĺženie,
ružová niť zauzlená v živom
klbku chlpov, šliach
a pružných kostí,
uprostred umelého pralesa,
ktorý treba trikrát denne zalievať,
aby sa nezmenil na pustatinu,
akou bol doteraz:

pokojná, nenápadná chvíľa
zauzlenia. Skok do ticha
rytmizujú iba
milióny cikád.

Posledné úvahy šesťročného:
Kto vystrihol slnko,
aj keď páli,
kto nám ho neúnavne
ponad hlavy posúva?
Kto si po oblohe púšťa meteory?
Je svet taký, aký ho vidím?
Som naozaj tým,
kým si myslím, že som
bol?